TIGROARCHÍV Róberta Sinaia - Objavenie Tróje

Vykopávky Heinricha Schliemanna na Hisarliku v roku 1870.

V jeden horúci letný večer roku 1868 sedel americký milionár nemeckého pôvodu Heinrich Schliemann v dardanelskom meste Kale Sultaniye s americkým vicekonzulom Frankom Calvertom. Schliemann bol posadnutý myšlienkou, že objaví bájne mesto, ktoré spomína Homér vo svojej Iliade – Tróju.

Bol presvedčený, že obrovské milióny, ktoré doteraz zarobil, má použiť práve na tento účel. Preto prišiel za Calvertom – nadšeným archeológom, aby mu pomohol získať fernan - písomné povolenie od Veľkého vezíra v Carihrade, aby mohol v Turecku robiť vykopávky.
Calvert ho prijal veľmi ochotne, sediac na priestrannej verande svojho prepychového domu: „ Som veľmi šťastný, že ste sa obrátili práve na mňa. Tak teda, vy sa nazdávate, že Trója leží na dnešnom Hisarliku. Aj ja som o tom presvedčený a takisto i môj brat Fred. Kúpil si aj statok Thymbria vzdialený na niekoľko hodín cesty južnejšie od Hisarliku a hľadať začal tam. Väčšina vedeckých autorít však zastáva názor, že Trója sa nachádza na kopci v údolí rieky Skamander, neďaleko tureckej dediny Bunarbaši. Neostáva nám nič iné, len veriť našim predpokladom. Naozaj som šťastný, pán Schliemann a rád vynaložím všetky svoje sily, aby som vám pomohol. “
Schliemann potešený konzulovou náklonnosťou spokojne povedal: „ Túto vašu ponuku určite budem mať možnosť využiť, lebo viem, že nebude ľahké získať od tureckej vlády povolenie na vykopávky. Hádam by ste mi mohli pomôcť aj u pozemkových vlastníkov, ktorým kopec patrí... A čo sa týka Bunarbaši, myslím si, že Trója by mohla byť hocikde inde, len nie tam. Prečítal som Homérovu Iliadu stokrát a poznám ju naspamäť: hneď v prvý deň obliehania Tróje zhromaždí Agamemnón Grékov a vydá pokrytecký príkaz na návrat domov. Gréci začínajú ťahať lode do mora. Odyseus ich prehovorí a po dlhých rečiach sa rozhodnú bojovať ďalej. Trójania medzitým zaútočia a v údolí Skamandru sa rozzúri bitka. Údolie však nie je až tak vzdialené od mesta a Helena môže Priamovi ukázať gréckych hrdinov a označiť ich menom. Potom Paris vyzve Menelaa na súboj a Hektor vyšle heroldov do mesta i do tábora, aby priniesli obetných baránkov. Takže, keby Trója bola totožná s Bunarbaši, poslovia by sa zdržali na ceste iba 6 hodín. Potom nasledoval boj so striedavým úspechom. Ústup a návrat a opäť ústup. Ak sa zrátajú presuny Grékov, stále za predpokladu, že Bunarbaši je Trója, tak nám vychádza, že Gréci pri celom manévrovaní tam a späť museli asi do siedmej večer prejsť 84 km a pritom vybojovať niekoľko bitiek, čo sa mi zdá úplne vylúčené. Jediné možné miesto je ten 50 metrový kopec, týčiaci sa nad skamanderskou rovinou ako posledný výbežok pohoria. Hisarlik. “
Calvert s úsmevom odvetil: „ Ako vidím, neviete, že východná časť toho kopca patrí mne. Iste ste zazreli stopy mojich pokusných výkopov. Zaujali ma tie vyčnievajúce polovice antických stå pov. Nuž viete, nie som vedec, som iba obchodník a popritom amatérsky archeológ... Príďte teda čo najskôr a dajte sa do toho. Postačí mi polovica zo zlata, ktoré tam nájdete. “
Schliemann, ako správny obchodník vedel, že všetko dôležité už bolo povedané a jeho návšteva sa chýli ku koncu: „ Myslím, že sme dohodnutí. Ak sa dozviete niečo nové o mojom povolení, dajte mi hneď vedieť. Na jar chcem začať kopať. Zatiaľ dovidenia. “
Schliemann mal na uskutočnenie svojho sna pripravené ohromné finančné prostriedky. Vo veku 41 rokov mal toľko peňazí, že už nemusel obchodovať. Štyri luxusné činžové domy v Paríži mali hodnotu 360 000 dolárov a dostával z nich dobré nájomné. Iba na krymskej vojne zarobil 2 milióny rubľov. Agentov a bankárov mal v Petrohrade, Londýne, Hamburgu, New Yorku a Paríži. V Spojených štátoch a na Kube vlastnil balík železničných účastín a v Anglicku cenné papiere. Druhýkrát sa oženil a zámerne si vzal Grékyňu - Sofiu Engastromenosovú, lebo usúdil, že len žena z gréckej krvi mu dokáže porozumieť a zanietene mu pomôže pri výskume gréckych dejín.

**********************************

Heinrich Schliemann v roku 1870 najprv navštívil Aulidu, kde sa podľa Homéra sústredilo achájske loďstvo, prv ako vyplávalo do Tróje. Až potom sa vybral na Hisarlik, nachádzajúci sa medzi riekami Skamander a Simois, ktoré vytvárajú trojuholník medzi trójskymi hradbami a morom, kde sa odohrávali boje. Obidve riečky sa vlievali do Dardanelskej úžiny, práve na rozhraní Dardanel a Egejského mora.
Hisarlik bol celkom obyčajný pahorok, možno len vyšší a rozľahlejší ako ostatné. Pásli sa tam kozy, ktoré ako kobylky spásli všetko, čo vykúkalo spod zeme. Z juhovýchodnej strany sa dalo na pahorok vyjsť hore miernym úbočím, len miestami porastený krovím. Na severozápadnom okraji plošiny sa zdvíhala asi 8 metrová vyvýšenina. Horná plošina bola asi 300 metrov dlhá a čosi vyše 200 metrov široká.
Schliemann bol presvedčený, že Trója musí byť blízko Helespontu, kde Achájci vytiahli na breh svojich 1140 lodí a vybudovali tábor pre 120 000 mužov, lebo veril Homérovi, že grécki vojaci vyšli z tábora k trójskym hradbám aj dva razy za deň.
Večer si Heinrich zo svojej tašky vytiahol mapu Grécka, na ktorej mal rozličnými farbami presne vyznačené rozmiestnenie každého kráľovstva a územia každého kmeňa, o ktorých je zmienka v Homérovom Zozname lodí. Potom znova a znova čítal Iliadu, aby sa už po nekonečnýkrát ubezpečil, že Homérova Trója existuje. Potom sa obrátil na Sofiu: „ Z Iliady vieme o Priamovom paláci, že v ňom boli izby pre jeho 50-tich synov a ich manželky; a o 12-tich klenutých komnatách na druhej strane dvora, kde bývalo jeho 12 dcér so svojimi manželmi. Vieme o Hektorovom dobre postavenom dome s otvoreným nádvorím, kde sedávala Andromacha oblečená do ligotavých rúch zo zlata a vlny. Všetky tieto budovy boli z kameňa a kameň nezhorí. Trója síce zhorela, ale niečo muselo ostať. Bolo tu plno zlata, striebra a bronzu. Musí tu byť celý poklad... . Vieme o Skajskej a Dardanskej bráne, cez ktoré pochodovali trójske vojská do boja. Brány by tam mali ešte byť. Takisto dláždené ulice, po ktorých jazdili vojnové vozy; aj Veľká veža, z ktorej ukázala Helena Priamovi achájskych vojvodcov. Všetko toto, ba ešte viac by malo existovať pochované pod ďalšími Trójami. Mohli byť tri alebo štyri. Ak nájdeme Homérovo mesto, bude to objav storočia. “
Sofia len ticho sedela a zaujato počúvala. Potom sa opýtala: „ A kedy chceš začať kopať? Ak prídu dažde, všetko zavalí voda. “
„ Kopať začneme hneď zajtra. Už som najal chlapov. Je zbytočné začať s vykopávkami na úrovni planiny, lebo Trója stála na vrchole. Vysekáme husté krovie na severnom svahu a začneme vo výške 12-tich metrov... Teraz sa poďme vyspať. Vstávame skoro ráno, “ povedal Heinrich a pobral sa k chatrči, ktorú si zvolili za dočasný príbytok počas vykopávok.
Druhý deň, na mieste, kde chcel začať kopať, asi 18 metrov pod úrovňou náhornej plošiny, prikázal Schliemann chlapom, aby čakanmi prekopali plytkú jamu v šírke asi 4 a pol metra. Dvaja chlapi nakladali lopatami hlinu do košíkov a ďalší dvaja ju odnášali preč a vysýpali dolu svahom.
Sofia sa chvíľu prizerala, ale čoskoro k nej prišiel jej manžel, priniesol jej mapku severného svahu a povedal: „ Tu presne zaznač miesto a výšku výkopu. A zapíš aj druh pôdy. “
„ Máš na mysli, či sú to sutiny, alebo prírodná zemina? “
„ Áno. Vyzerá to tak, že spočiatku nájdeme len niekoľkometrovú vrstvu sutín. “
„ Čo myslíš, do akej hå bky budeme musieť prekopať pahorok, aby sme narazili na vrstvu, na ktorej stála pôvodná Trója? “ spýtala sa Sofia. Schliemann sa zamyslel a povedal: „ To závisí od hrúbky vrstvy sutín. Nazdávam sa, že po prekopaní 9-tich metrov by sme mali naraziť na prirodzenú pôdu. “

**********************************

Nasledujúce popoludnie narazili na prvý nález. Sofia stála na hornom konci výkopu, keď zrazu zbadala, že v hline, ktorú robotník práve hodil drevenou lopatou do takmer naplneného koša, sa čosi kovovo zalesklo. Objavila tam 6 mincí, oblepených hlinou, bolo však vidieť, že sú z medi, alebo bronzu. Ďalší nález objavil Heinrich, keď sa prekopali asi do dvojmetrovej hå bky – rímsku studňu, prikrytú veľkým kameňom.
Koncom prvého týždňa privolal Heinrich Sofiu veľkým krikom: „ Sofia, Sofia, poď sem... Narazili sme na zvyšky budov postavených z mohutných, nahrubo otesaných kamenných kvádrov. Kvádre sú len tak na seba poukladané alebo pospájané cementom. Môže ísť o zrúcaniny Aténinho chrámu. Pod nimi by mohli ležať zvyšky trójskeho chrámu. Kvádre sú obrovské... Budeme ich musieť dáko rozbiť a odstrániť, zavadzajú nám. Nemajú nijakú hodnotu. Pochádzajú z veľmi neskorého obdobia... Že som ja somár nezaobstaral nejaké železné sochory. Budeme ich musieť odvaliť ručne. “
V hå bke okolo 6 metrov odkryli zvápenatené ruiny domov, ktoré boli akoby postavené v rozličných vrstvách na sebe: „ Sofia, pozri na tieto zvápenatené zrúcaniny, ktoré sme odkryli v niekoľkých vrstvách. Zdá sa, že všetky budovy v tejto hå bke padli za obeť požiaru. Myslím, že sa nám podarí nájsť najviac tri alebo štyri Tróje. Ostatné boli z dreva, so šindľovými alebo slamenými strechami. Stačila jedna iskra a celé mesto zhorelo do tla. “
V októbri 1871 dokončilo 80 robotníkov výkop až po vrchol pahorku, ktorý bol vyše 30 metrov nad úpätím. Teraz bola priekopa po celej då žke hlboká 4 a pol metra. Heinrich onemel od prekvapenia, keď na samom vrchole pahorku, kde podľa všetkého mali stáť najpompéznejšie trójske stavby, začali odrazu robotníci nachádzať kamenné hroty kopijí z dioritu, kamenné kladivá a sekery, žulové závažia, mažiare na tlčenie obilia, vyrobené zo skamenelej lávy, množstvo nožov a píl z pazúrika, kostené ihlice a háčiky, terakotové nádoby a brúsne kamene z bridlice. Medzi týmto všetkým ležali najprimitívnejšie hlinené nádoby. Heinricha to šokovalo: „ Neviem si to vysvetliť! Nechápem, prečo v tejto vrstve nachádzame kamenné predmety! Neviem si vysvetliť, že nachádzame veci, ktoré zrejme používali barbari z doby kamennej, ale ktoré si svojím primitívnym náradím nemohli vôbec zhotoviť! Ako to, že nachádzame kančie tesáky, keď ľudia z doby kamennej by svojimi nedokonalými zbraňami kanca istotne nezabili? Úplne to vyvrátilo všetky moje teórie o tom, kde stála Veľká strážna veža, hradby, Priamov a Hektorov palác. Ale Alexander Veľký zavesil svoju výzbroj v Aténinom chráme na Hisarliku na počesť Trójanov! A v roku 480 pred n.l. obetoval Xerxes na našom pahorku 1000 volov na počesť bohyne Atény. Trója je určite tu! Budeme kopať ďalej... “
Zvyšok týždňa priniesol ďalšie prekvapenia. Dažde a záplava blata prehlbovali Schleimannovu depresiu. V hå bke 7 a pol metra sa kamenné predmety odrazu prestali zjavovať. Našli kúsok strieborného drôtu, umelecky modelované vázy a napokon olovenú platničku s vypuklým písmenom J v prostriedku. Heinrich bol celkom ohromený: „ Do čerta, čo sa tu vlastne deje? Doba kamenná nad vrstvou vyspelej civilizácie? To história nepozná. “
„ Ale možné to je, Heinrich. Vojny a porážky často môžu pokrok zvrátiť. Vyspelá civilizácia, porazená a zničená barbarmi! To sa často stávalo! “ snažila sa upokojiť Schliemanna Sofia. Heinrichovi sa trocha vyjasnila tvár: „ Dobre. Pripúšťam... Ale aj tak. Srdce celej Tróje by malo byť tu. A nie je. Kde teda leží? Musí sa týčiť nad trojuholníkovou planinou medzi dvoma riečkami a ich takmer spoločným vyústením do Helespontu. Na budúci rok zostaneme na tejto severnej strane, ale začneme o dákych 15 metrov nižšie a trochu ďalej na západ, kde pahorok vybieha do trójskej planiny. Vytvoríme tam terasu, ktorá bude zahŕňať celú severozápadnú časť kopca. Tam musia byť aj paláce, strážne veže a Skajská brána. “

**********************************

Kvôli prudkým dažďom musel Schliemann vykopávky prerušiť a vrátil sa k nim v roku 1872. V prítomnosti Sofie a správcu Jannakisa rozprestrel nad výkopom výkres a povedal: „ Dovoľte, aby som vám ukázal, kadiaľ povedie terasa, ktorú chcem na pahorku vytvoriť. Vlani sme kopali až po vrchol pahorku, ale akropolu sme neobjavili a museli sme sa uspokojiť s ruinami budovy, o ktorej predpokladáme, že ide o helénsku poradnú sieň z tretieho storočia pred n.l. Tento rok začneme kopať bližšie k severozápadnému výbežku, tu. Je to označené písmenom B. Som presvedčený, že objavíme hradby a Priamov palác. Zo severného úbočia budeme viesť cez prostriedok pahorku smerom na juh 70 metrov dlhú a 15 metrov širokú terasu. Hlina a sutiny vytvorili na vyvýšenine za 3000 rokov mohutný nános. Pôvodná Trója stála na skalnatom jadre pahorku. Práve k tomuto jadru sa potrebujeme prekopať. “
Potom Jannakis pripravil kávu a každému podal šálku akejsi podozrivej tekutiny. „ Čo to je? Dáky nový druh chynínu proti malárii? “ opýtala sa Sofia. Heinrich však s úsmevom odvetil: „ Chynín budeme potrebovať až v lete, keď vyschnú močiare. Toto je odvar z hadieho koreňa. Budeš mať na starosti chlapov, ktorí kopú nové plošiny. Okrem archeologických nálezov sa tam vyskytnú aj hady. Hnedé zmije, tenké ako dážďovka a všelijaká iná jedovatá háveď. Robotníci pijú tento odvar každé ráno, hadie uštipnutie im potom neublíži. “
O niekoľko dní na to, keď sa z jednej západnej plošiny prekopávali v hå bke asi 4-roch metrov pod základy vápencového domu, narazili na múr hrubý takmer dva metre. Heinrich jasal:
„ Myslím, že sme pri cieli! Tento múr by už mal spočívať na nedotknutej pôde... Zrátajme si to. Sme asi 10 metrov pod vrcholom pahorku. Naša veľká terasa povedie 14 metrov pod ním, ale možno bude treba ísť hlbšie. 14 bez desiatich je štyri. Náš múr by mal teda siahať aspoň do hå bky štyroch metrov. Budeme musieť zvaliť tento pekný dom, aby som sa o tom presvedčil. “
Čakalo ho však sklamanie. Ukázalo sa, že múr je iba časťou základov ďalšieho domu, ešte staršieho ako dom z hladkých vápencových kvádrov, ktorý dali zrúcať.
Heinrich vyplácal robotníkom štvrť piastra, čiže jeden cent za každý artefakt, ktorý mu doniesli. Boli dni, keď sa v sutinách nezjavovali nijaké nálezy, tak mu začali nosiť falzifikáty – vyrývali na hladké črepy rôzne ozdobné čiary. Fígeľ sa osvedčil. Heinrich so Sofiou boli príliš zaneprázdnení, aby si mohli pozorne prezrieť každý kúsok. Prišli na to až na tretí deň, keď Sofia čistila a triedila jednotlivé črepy, a všimla si na nich čerstvé ryhy.
O niekoľko dní, keď boli Heinrich a Sofia pri svojich skupinách, sa odrazu časť narušeného hlineného valu s rachotom zrútila. Sofia, ktorá bola najbližšie, sa rozbehla k miestu nešťastia: „ Heinrich, rýchlo sem... Počujem stony... Je tam predák Fotides s jedným robotníkom, práve tam brúsili nástroje. Hlina ich celkom zasypala. “
Zo všetkých strán pribiehali robotníci. Lopatami a čakanmi sa pustili do hŕby hliny, aby vyslobodili zasypaných. Heinrich ich zastavil: „ Nie, čakanmi nie! Mohli by ste im ublížiť. Odhrabujte hlinu rukami! Rýchlo! “ Všetci pracovali najrýchlejšie ako mohli. Našťastie pevné steny a strecha úkrytu vydržali a zasypaní mali dosť vzduchu. Vyviazli bez zranenia.
Večer Schliemann Sofii znepokojene povedal: „ Musíme ustúpiť od koncepcie veľkej terasy a vrátiť sa k vlaňajšiemu systému jednotlivých výkopov. “
„ Tá terasa nám v každom prípade pomohla, Heinrich. Vďaka nej sme odkryli značnú časť pahorku. “
„ Áno, ale nedotknutá pôda bola len na určitom mieste. A čo sme tam našli? Zopár urien, zvieracie kosti, hlinené črepy a niekoľkých keramických ozdôb. “
Schliemannova metóda zlyhala. Nevedel ako pokračovať.

**********************************

Na tretí deň usilovnej práce na novom výkope, vedúcom z hlavnej terasy na juh, našli poklad: striebornú ihlicu do vlasov, taniere, nože, dýky, slonovinové a bronzové prstene. V hå bke 10-tich až 16-tich metrov pod vrcholom pahorku našli bronzové náramnice. V košoch sa im hromadili ďalšie antické nálezy: čierne čaše, kladivá, sekery, žulové závažia, kliny z priesvitného zeleného kameňa, jemne opracované mramorové sošky a kamenné kotúče s dierou v prostriedku – všetky majstrovsky opracované a okrem keramiky aj veľmi zachovalé.
Heinrich zdvojnásobil počet kopáčov, určených na rozšírenie výkopu. Zakrátko narazili na ruiny akéhosi domu a koncom toho istého dňa na budovu, pripomínajúcu palác. Heinrich žiaril. Prezeral si otesané kvádre, oškraboval ich okraje vreckovým nožíkom a úlomky zbieral do obálky.
Dozvedeli sa niečo nové aj o prehistorických domácnostiach. V tomto období sa odpadky odhadzovali rovno na hlinenú dlážku. Keď bola vrstva odpadkov veľmi hrubá, prikryli ju ďalšou vrstvou hliny, nadstavili múry domu a zdvihli strop.
Pri rozširovaní hlavnej priekopy sa im pred očami postupne vynárali ďalšie tri vrstvy, spadajúce do troch časovo rozličných období. Najnižšia sa nachádzala 10 až 7 metrov pod temenom pahorku, prostredná bola v hå bke 4 až 7 metrov a najvyššia 4 až 2 metre pod temenom pahorku. Bolo zjavne vidieť, že stavitelia jednotlivých vrstiev nemali ani potuchy, čo leží vo vrstve pod nimi. Múry starších a novších stavieb sa križovali v čudných uhloch, podlahy sa spájali jedna s druhou, menšie i väčšie kamenné stavby sa chaoticky prelínali. Rovnako to bolo aj s domami. Stáli jeden na druhom, niekedy v pravom uhle k spodnej stavbe, inokedy obrátené na opačnú stranu.
Prvým dôležitým objavom v najnižšej vrstve boli domy s kamennými základmi a tehlovými múrmi. Požiar, ktorý celú vrstvu zničil, tehly vlastne vypálil, takže vydržali aj zemetrasenie a vojny. Pod ochranou týchto múrov sa zachovali takmer nedotknuté rozličné predmety.
Našli množstvo pohrebných urien a nádob na vodu; niektoré vázy s Aténiným symbolom – sovou hlavou, vázy so znázornenými ňadrami a pupkami a zdvihnutými rukami, okrúhle nádoby s dlhým hrdlom, pripomínajúcim komín; guľaté keramické predmety s majstrovsky znázorneným posvätným stromom života a bohom slnka, črepy so svastikou, ktorú Schliemann vídal na mnohých indických, perzských a keltských kultovných artefaktoch. Boli tam bronzové vojnové sekery, oštepy, šípy a nože.
Jedného dňa sa na nich predsa len usmialo šťastie. Schliemann z nepozornosti zhodil z pracovného stola zvyšky spálenej kovovej škatuľky omotanej drôtom, ktorú odpoludnia našli v žltom popole domu, zničeného požiarom. Nález hodili do koša aj s ostatnými a podvečer ho doniesli domov. Drôt, ktorý držal škatuľku pokope, sa pri náraze na zem zlomil. Vysypalo sa niekoľko šperkov. V nemom úžase Heinrich a Sofia kvočali vedľa seba nad nálezom. Schliemannn zdvihol tri strieborné krúžky a povedal: „ Pozri na túto trojitú náramnicu. V ohni sa na ňu pritavila náušnica zo šiestich drôtikov... A tu je ďalšia zlatá náušnica, pozri, na oboch stranách má vytepané malé hviezdičky. Otvor dlaň. Tak, a teraz máš v ruke prvý prísľub Priamovho pokladu... Ak sme tu našli jednu náušnicu, môžeme ich nájsť aj sto. A zlaté náramnice, čaše a diadémy. Všetko je tu, Sofia... “
Heinrich pri prechádzkach po veľkej terase a ostatných výkopoch a pri opätovnom čítaní Homéra prišiel na myšlienku, že chrám postavený Lysimachom stojí zrejme priamo na zrúcaninách staršieho trójskeho chrámu, kam sa prišiel pokloniť aj Alexander Veľký. Rozhodol sa, že sa vráti do chrámu, kde našli mramorovú metópu s Apolónom a začne kopať rovno pod jeho základmi.

**********************************

Na svitaní začala Makresova a Demetriova skupina chlapov kopať podľa Schliemannových pokynov novú 6 metrovú priekopu. Predpoludním prišla za Heinrichom Sofia pozrieť, ako pokračuje práca. Odrazu Heinrich zalapal vzduch. Oblizol si vyschnuté pery, natiahol ruku a ukázal na múr, ktorý kopáči práve odkryli. Múr sa nachádzal v značnej hå bke pod základmi Lysimachovho chrámu. Schliemann chrapľavo povedal: „ Je takmer dva metre hrubý a vysoký aspoň tri. Pozri na kamene, čo ležia pri jeho úpätí. “
„ Sú obrovské! “ „ To značí, že múr bol pôvodne oveľa vyšší, možno taký vysoký, ako tvrdí Homér. A je postavený z kyklopských kvádrov. Našli sme hradby vybudované Poseidónom a Apolónom. Spodok by mal siahať do hå bky 13-tich metrov. Všetko, čo odtiaľto vidíš, keď pozrieš hore, spolu s Lysimachovým chrámom bolo postavené na tejto pôvodnej hradbe. “
Stáli ako prikovaní. Ticho prerušovalo len škrípanie lopát a buchot hliny, padajúcej do fúrikov.
V polovici augusta prišiel Jannakis po Sofiu, aby hneď prišla za manželom. Schliemann sa prechádzal po plošine nad hlbokou priekopou a keď ju uvidel prichádzať, podišiel jej v ústrety: „ Narazil som na niečo celkom nezvyčajné. Museli sme zastať. Teraz sme s Fotidesom, ktorý sem postupuje od juhu, v jednej rovine. Nie sú od nás ďaleko, ale asi nebudeme môcť pokračovať týmto smerom. Pozri na toto. Kopeme zo severnej strany tohto múru. “
Sofia sa zahľadela na hradbu z mohutných kameňov, pretínajúcu krížom výkop: „ Nie je to pokračovanie prvej hradby? “
„ Áno aj nie. Zdá sa, že je to časť veľkej obrannej hradby, ale na tomto mieste ustupuje hodný kus dozadu. Musím zistiť, či na južnej strane vybieha dopredu... “
V tej chvíli vyšiel hore úbočím ráznymi krokmi Fotides. Bol bez čiapky a utieral si spotené rednúce vlasy. Zmätene pokrútil hlavou: „ Doktor, dostali sme sa do slepej uličky, narazili sme na takú mohutnú skalnú hradbu, akú som ešte na týchto 60-tich metroch výkopu nevidel. Neviem si to vysvetliť. Nechceli by ste sa ísť pozrieť? “
Sofia sa spýtala: „ Vybieha južne od hradby? “
„ Áno, asi 4 a pol až 6 metrov. “
Sofia si s Heinrichom vymenili vyjavené pohľady. Schlieman vykríkol: „ Panebože, Sofia. Našli sme Veľkú vežu! Tú, na ktorej Priamos požiadal Helenu, aby mu ukázala vodcov achájskeho vojska, útočiaceho na hradby... Predpokladám, že sme narazili práve na stred veže. Treba nám ešte odstrániť 6 metrov hliny do hå bky a možno ďalších 6 do výšky... Poďme rýchlo tam. “
Pri odstraňovaní zeminy okolo hornej časti veže Schliemann objavil akúsi priehlbeninu, dlhú asi 10 metrov. Našiel v nej dve bronzové kopije, niekoľko hrotov šípov, pílku s dvojitým ostrím, strieborné a bronzové ihlice a množstvo kostí. Zdalo sa, že išlo o akýsi zákop pre lukostrelcov. Po mnohých dňoch horúčkovitej lopoty na páliacom augustovom slnku bola konečne severná i južná strana veže odkrytá.
Pri ďalších vykopávkach našli neporušené ľudské kostry, podľa všetkého bojovníkov. Pri každej ležala medená prilba s hrebeňom, do ktorého bol zastrčený chochol z konskej srsti, aké nosievali Trójania. Pri jednej kostre ležal veľký medený oštep. Schliemann si zavolal predákov: „ Bojovníkov sme našli kúsok od hornej časti veže. Vieme, že Priamov palác stál tesne pri nej a odtiaľ viedla široká dláždená cesta ku Skajskej bráne, na planinu a bojové pole... Oltár a kostry ležali na východ od veže. Dláždená cesta a Skajská brána, vedúca z Tróje, by teda mali byť na západnej strane... Zajtra tam presunieme pracovné čaty. “

**********************************

9.apríla 1873 narazili Schliemannovi kopáči v hå bke 9-tich metrov na cestu. Keď výkop rozšírili, zistili, že dláždená cesta bola široká vyše 5 metrov. Keď potom začali odkrývať starú budovu, postavenú na akejsi vyvýšenine, narazili na výstupky múrov, kde bola kedysi zakotvená mohutná brána. Uprostred prahu, kde sa drevené časti brány spájali, ležali dve mimoriadne veľké medené závory. Schliemann našiel Homérovu dvojitú Skajskú bránu. Tváril sa víťazne: „ Veľkosť budovy nad bránou je zjavným dôkazom, že to bola v celej Tróji najväčšia stavba a teda, že je to určite palác kráľa Priama, Sofia... Našla si niečo zaujímavé? “
„ Zatiaľ nič. Vrstva úlomkov bola priveľmi pevná. Ale táto mäkšia popolovitá vrstva vyzerá sľubnejšie. Začneme používať hrable, \" odvetila Sofia, schytila hrable a jedny podala Heinrichovi. Pracovali pomalými pohybmi. Schliemann už po chvíli hrabania odkryl veľký medený štít. Čupol si, odhrnul prach, nadvihol okraj a chytro ho položil naspäť. Vstal a pozrel na Sofiu široko roztvorenými očami: „ Bože, Sofia, pod štítom sa ligoce zlato, celá hŕba zlata! “
Sofia sa ukradomky pozrela ponad plece, aby sa ubezpečila, že jej skupina, čo pracovala iba kúsok od nich, nič nevidela a nepočula. Ticho sa spýtala: „ Čo spravíme? “
„ Vyhlás im sviatok. Povedz, že mám narodeniny, na ktoré som si iba teraz spomenul. Jannakis vyplatí každému mzdu za celý deň a môžu sa vrátiť do svojich dedín osláviť koniec týždňa. Presvedč sa, či ťa počul aj dozorca a či odišiel s ostatnými, “ prikázal Schliemann a čakal, kým všetci neopustia Hisarlik. Keď sa Sofia vrátila, vyzliekol si kabát a vestu, rozopol golier na košeli a potom odstránil medený štít. Navrchu ležal na hŕbe kovových predmetov medený kotlík a tanier. Pod nimi sa ligotala prekrásna okrúhla nádobka. Ďalej vyhrabal ešte zlatú čašu a zlatú, nádherne tepanú nádobu v tvare lode s dvoma veľkými, elegantne formovanými držadlami. Heinrich čoskoro ticho prerušil: „ Pozri na tento medený pásik. Je zakončený dvoma otvormi na klince. Povedal by som, že je to časť petlice, ktorou sa zatvárala dáka truhlica... Je tu ešte zopár medených dýk, nožov a - medený kľúč. Kľúč od truhlice. Drevená truhlica zhorela, ale kov sa zachoval. “
„ Ukáž, nech sa aj ja pozriem, “ zaprosíkala Sofia, naklonila sa nad otvor a vytiahla veľkú striebornú nádobu. Bola plná nepredstaviteľne krásnych zlatých šperkov.
Jeden z dvoch diadémov bol dlhý pol metra a pozostával z retiazky, z ktorej po oboch stranách viselo 8 zlatých retiazok, husto pokrytých zlatými lístkami. Na konci každej retiazky visel zlatý prívesok v tvare sovej hlavy – symbol bohyne Atény. Uprostred, na 10 centimetrových retiazkach, pokrytých zlatými lístkami, viseli ďalšie symboly. Retiazky boli zakončené dvojitým zlatým listom. Sofia z vázy vysypala hotovú záplavu zlatých náušníc, náramníc a prsteňov, tisíce zlatých gombíkov, klincov na zdobenie kožených pásov, štítov a rukovätí dýk a množstvo zlatých ozdôb rozličných tvarov.
Schliemann žiaril ako augustové slnko: „ Vieš, čo to tu máme? Zaručený dôkaz, že sme odkryli Priamovu Tróju. Toto je Priamov poklad! To nemôže nikto poprieť. Zvíťazili sme. Práve tento zlatý diadém si Andromacha strhla z hlavy, keď sa dozvedela o Hektorovej smrti. “
„ Heinrich, ale ako sa truhlica dostala von? Mali sme ju objaviť dakde v zrúcaninách paláca. “
Schliemann sa zasmial: „ Tam by sme ju aj boli našli, keby sa vtedy nebol dakto pokúsil odniesť truhlicu do bezpečia. Bolo to zrejme vo chvíli, keď sa achájski bojovníci hrnuli cez brány do mesta. Žene by tá truhlica bola priťažká. Určite to bol muž. Keď zbadal, že ho Achájci prenasledujú, odhodil ju, aby sa mu lepšie utekalo. Truhlica padla do kyprej pôdy, ktorá ju prikryla a nikto ju viac neuvidel ...až kým sa dnes ráno naše hrable nedotkli štítu... Najväčšiu starosť mi robí ďalší osud pokladu. Ak porušíme jeho celistvosť, pripravíme sa o dôkaz, že sme našli Homérovu Tróju a povestný Priamov poklad! Musíme ho doviesť domov kompletný. Tajne! “

**********************************

Schliemann si myslel, že objavením Priamovho pokladu, Veľkej veže, Skajskej brány, dláždenej cesty a Priamovho paláca dokázal, že Trója existovala a ďalšie vykopávky zastavil. Po dlhých súdnych peripetiách s tureckou vládou nakoniec poklad odkúpil za symbolickú cenu a venoval ho Nemecku na vedecké účely.
Schliemann si neskôr, po objavení Agamemnónových hrobov v Mykénach, uvedomil, že to čo objavil na Hisarliku, nebola Homérova Trója: „ Najväčšiu chybu som urobil, keď som presne nerozoznal druhé a tretie osídlenie. Všetky pochybnosti vznikli z toho, že moje tretie mesto bolo na Homérovu Tróju primalé. Múry z veľkých blokov boli základmi druhej Tróje. Mýlil som sa, keď som robil závery z druhej vrstvy zvápenatených ruín, ktoré sa nachádzali na týchto múroch. Druhá Trója je spálené mesto a je oveľa väčšia ako tretia vrstva. Je dosť veľká, aby sa na ňu zmestila akropola, chrámy, paláce a vládne budovy. Toto je Trója, o ktorej písal Homér. Mysleli sme si, že najväčšia budova, čo sme našli na mieste, ktorému teraz hovorím tretia, menšia Trója, je Priamov palác. Ale nie je. Priamov palác musí byť v druhom meste, v tom, ktoré vypálili Achájci. Zatiaľ sme ho nenašli. No poklad ešte môže byť Priamov. Keďže sme sa prekopávali k základom druhého mesta, objavili sme vežu druhého mesta presne tam, kde sme našli v sutinách poklad... Ešte musím priznať, že ešte ani tá brána, ktorú sme pokladali za Skajskú, nie je tá pravá. Homér mal nakoniec pravdu. Domnievam sa, že Skajská brána musí byť dolu na rovine a nie 13 metrov nad ňou, ako sme si mysleli. “
S pribúdajúcimi rokmi sa u Schliemanna začali prejavovať choroby. Nemeckí lekári mu už niekoľko rokov radili, aby si dal operovať obidve uši, ktoré mal dlho zapálené. To bola daň za jeho ranné kúpele v Egejskom mori.
Doktor Schwartz mu vyoperoval z pravého ucha tri skostnatené výrastky. Ako sa ukázalo, s ľavým uchom to bolo ešte vážnejšie, lebo osifikácia bola zrastená s lebečnou kosťou. Doktor Schwartz musel odstrániť a potom znovu prišiť vonkajší ušný lalok. Operáciu skomplikovalo silné krvácanie. Hnisalo celé ľavé ucho, bolesti boli neznesiteľné.
V prvý vianočný sviatok roku 1890 odišiel Schliemann zo svojho neapolského hotela o desiatej ráno, aby si dal vpichnúť ďalšiu injekciu. K lekárovi sa však nedostal. Na ulici neďaleko Piazza della Santa Carita padol v bezvedomí na dlažbu. Keď prišiel k sebe a ľudia, čo sa okolo neho zhŕkli, sa ho opýtali, čo sa stalo, nemohol hovoriť. Polícia ho dopravila do najbližšej nemocnice, ale nikto nenašiel peňaženku plnú zlata, ktorú mal hlboko vo vrecku kabáta. V nemocnici ho neprijali, lebo sa nemal čím preukázať. Polícii nezostalo nič iné, len ho odniesť na policajnú stanicu, kde mu našťastie našli vo vrecku vizitku doktora Cozzoliniho. Zavolali lekára. Prekvapený tým, čo sa stalo, v mužovi v polobezvedomí spoznal doktora Heinricha Schliemanna. Odviezol ho do hotela a dal ho odniesť do postele. Na druhý vianočný deň Heinrich úplne stratil vedomie a tíško skonal.
Heinrich Schliemann zomrel krátko pred svojimi šesťdesiatimi deviatimi narodeninami. Dosiahol svoj cieľ, keď objavil Homérovu Tróju, Pausaniove kráľovské hroby v Mykénach, pokladnicu v Orchomene, palác v Tirynte... Nikdy sa však nedozvedel, že Homérova Trója leží až v siedmej vrstve a to, či poklad, ktorý vykopal je Priamov, nevie nikto naisto dodnes.
Pripravil Ing. Róbert Sinai, pneuservis ROTKIV.